Vyvolaný pôrod

Osobná výpoveď o pôrode, ktorý sa odohral v úplnom odpojení sa od seba samej.

Týždeň po termíne

Deň D po prebdenej noci v nemocnici.

Je osem hodín ráno a plná strachu idem do ambulancie na vyvolanie pôrodu. Teoreticky by mal byť pôrod radostná udalosť, no strach a obavy sú silnejšie. Bojím sa neznámeho, bojím sa bolesti. Už včera večer, keď som prišla, som sa cítila, ako keby som prišla na popravu.

„To vás nemôže bolieť,“ hovorí lekár pri zavádzaní vyvolávacej vaginálnej tablety.

Som v poriadku, keď ma bolí niečo, čo ma bolieť nemá…?
Ako môže ktokoľvek vedieť, čo cítim, keď nie je v mojom tele….?

Vraciam sa na izbu. O chvíľu neskôr prichádza sestrička. Zbadá podo mnou zakrvácanú plachtu.

„Prečo ste si nedali vložku?“ vyčíta mi.

Som v poriadku, keď mi nenapadlo dať si vložku po tejto údajne bezbolestnej procedúre…?

Pravdepodobne preto, že som ešte nikdy nerodila. Pretože som ešte nikdy nemala vyvolaný pôrod. Pretože som nemala ako vedieť, že budem krvácať…

„Vyvolávačka“ zabrala

Tableta zabrala. Cítim kontrakcie. Poslúcham sestričky, aj tak neviem, čo iné by som robila. Absolvujem všetky povinné procedúry.

Oxytocín som tiež neodmietla. Vlastne som ani nevedela, o čo ide. Celý pôrod sa odohráva bez môjho vedomého prežívania toho, čo sa v mojom tele deje. Lekári a sestry postupujú podľa zaužívaných postupov. Oni predsa vedia lepšie…

Jediné, pred čím ma vopred varovali skúsenejšie ženy, že sa pri pôrode deje, bol klystír, nástrih hrádze a neznesiteľná bolesť. Jednoducho horor. Nikdy predtým som nestretla ženu, pre ktorú by bol pôrod niečím iným než nevyhnutnou bolesťou a utrpením.

A jediné, čo som si bola istá, že si nenechám do tela vpraviť, bola epidurálna anestézia. To dám aj bez toho a nebudem predsa ovplyvňovať chémiou ešte nenarodené dieťa.. Tú som si nakoniec ako jedinú vedome vypýtala. Alebo som skôr bola v polovedomí – presvedčená, že od bolesti zomriem. Pri natáčaní srdcových oziev, v polohe ležmo na chrbte, mi bolo od bolesti tak zle, že som išla vracať. To bol dôvod, aby mi lekár vypustil plodovú vodu. Chcel sa pozrieť, či nie je zakalená, čo by znamenalo, že bábätku sa nedarí dobre. Nebola. A odišiel na obed…

A ja po štyroch hodinách od vyvolania pôrodu som mala potrebu tlačiť. Nikde žiaden lekár, nikde žiadna sestra, len prázdne chladné miestnosti.

Manžel utekal niekoho nájsť. A našiel – mali obednú pauzu. Ani anesteziológ ešte nestihol prísť kvôli epidurálke. Pôvodný plán rodiť bez anestézie bol splnený.

Keď sestra skonštatovala, že „rodíme“, zrazu bola pôrodná sála plná ľudí, ani som nevnímala , čo sa dialo. Tlačili mi na brucho. Nekonala som podľa ich predstáv, nástrih, dieťa, šitie. Pocit, že personál zo mňa nejako dostal dieťa von.

Po pôrode

Dcérke sa na hlave vytvoril kefalhematóm a v nemocnici sme zostali o pár dní dlhšie, lebo som nemohla močiť pre poranený močový mechúr. Povedali mi, že vlastne môžem byť rada, že žijem. Že v minulosti by som zomrela. Uverila som, že autority, v tomto prípade zdravotnící vedia lepšie. Upokojila som sa tým a všetko na dlhé roky vytesnila.

Vytesnila som pocit, že som pôrod nezvládla a následne som dokazovala sebe aj iným, ako všetko v živote zvládam.

Vytesnila som pocit znásilnenia a hnev uložený hlboko v bunkách môjho tela.

Vytesnila som pocit viny za to, že som svoju silu odovzdala iným.

A napokon aj pocit viny za to, čo sa cezo mňa zapísalo do bunkovej pamäte mojej dcéry – ako pokračovateľky ženskej rodovej línie.

Pár slov na záver

Tento text nepíšem preto, aby som obviňovala lekárov alebo seba. Píšem ho preto, aby sme mohli hovoriť o tom, čo sa pri pôrodoch deje. Pôrod nie je len medicínsky úkon a žena pacient. Je to hlboká telesná a psychická skúsenosť, ktorá sa zapisuje do pamäte ženy a aj do pamäte ďalších generácií. Mám radosť z toho, že veľa žien v dnešnej dobe už má odlišné a lepšie skúsenosti, ale rovnako veľa žien zažíva pôrod ako jeden z najnepríjemnejších zážitkov vo svojom živote.

Michaela